Ján Petrenka
tanečník SĽUKu

"Teším sa, že všetko v živote bude ľahšie a krajšie"

Má 70 rokov a 64 z toho tancuje. Tradíciu ľudových spevov a tancov založila už jeho prababička v roku 1913 vo Východnej. „Moja dcéra, ktorej som odovzdal prípravu východniarskych slávností, je už piatou generáciou z našej rodiny. Zakladal ich otec v roku 1952.“

Ako šestnásťročný odišiel do SĽUKu a dodnes je medzi bývalými kolegami vnímaný ako rekordér. V SĽUKu prežil 27 rokov aj 92 dní. Aj na svoju šesťdesiatku roztancoval svojim folklórnym predstavením štyristo hostí a celý bratislavský Zrkadlový háj.

„Tanec je môj život. Keď pred polnocou nedokážem zaspať, pustím si dobré ľudové cédečko a aj teraz v sedemdesiatke si zatancujem. Napĺňa ma radosťou a skvelými priateľmi. So SĽUKom som prešiel som tri štvrtiny sveta a môže povedať, že vo folklóre stretnete iba dobrých jedincov,“ prezrádza optimista, ktorý vás nakazí radosťou a úsmevom aj keď sa mračíte. Usmieva sa vraj neustále a aj vtedy, keď spí.

Fóry, fóriky

„Ak som v minulosti ráno nespravil nejaký fór, kolegovia za mnou húfne chodili a pýtali sa ma, či sa mi niečo nestalo.“ Pán Petrenka bol celý život chodiaci výrobník na vtipy. Kde – tu kamarátovi fujaristovi upchal ponožkou na javisku fujaru, na ôsmom poschodí v hoteli na Floride spustil poplach, pri prelete Hondurasom, Panamou, Ekvádorom a Mexikom museli dva krát núdzovo pristáť. Každý deň vraj spôsobí nejakú sympatickú neplechu.

„Už na základke som mal problém s dioptriami. Vtedy to však nikto príliš neriešil. Vždy som žmúril na tabuľu a to, čo videli ostatné deti, som ja samozrejme nevidel. Na vojne sme boli väčší frajeri. S kamarátmi sme síce nevideli do diaľky, no nasadili sme si tmavé okuliare a boli sme ´in´,“ spomína chodiaci optimista p. Petrenka

To, že niečo nie je s jeho očami v poriadku, si uvedomil pri šoférovaní večer a za šera.

„V tme som sa za volantom musel veľmi sústrediť. Ak stál niekto na prechode pre chodcov v tmavom oblečení, zbadal som ho veľmi neskoro. Na NeoVíziu som mal výborné referencie, dokonca mi ju odporúčala aj moja kamarátka prvá dáma slovenského folklóru, Darinka Laščiaková.“

Ako sa cítil na sále? „Perfektne! Prostredie, celý chirurgický tím aj operácia boli skvelé. Pán primár ma o všetkom informoval. Všetko bolo pohodové, ba až príjemné. Hneď po operácii som musel referovať sestrám do Východnej o tom, že teraz vidím jasne, ostro a vo farbách každý, aj ten najmenší. Lístok na strome.

Pri operácii sivého zákalu sme mu vďaka multifokálnym vnútroočným šošovkám odstránili okrem zákalu aj dioptrie na čítanie a do diaľky.

„Jasne si ešte spomínam na nedávnu výstavu v Monaku. Po ceste som neskoro zbadal odbočku. Všetci ju už videli, len ja nie. Už dnes, pár dní od operácie cítim, že vidím perfektne na značky a na cestu. Teším sa, že všetko v živote bude ľahšie a krajšie. Musím povedať, že na Slovensku máme najkrajšie ženy. Nebol som akurát na Tahiti, ale videl som zvyšok sveta a naše ženy sú skutočne najkrajšie. Už pred päťdesiatimi rokmi, keď také Francúzsky mali celkom iné možnosti skrášľovania ako Slovenky, boli oveľa krajšie a mali štýl. Dnes ich krásu vidím vďaka novým očiam ešte jasnejšie.“

Hore Tlač