Danieal Raiman
Pilotka
"Celý deň po zákroku som si doslova užila."
Svoj život zasvätila práci pre utečencov v Angole, Čade, Libanone a v Líbyi. Zabehla maratóny vo Viedni a v New Yorku. Je inštruktorkou potápania, pilotuje malé prúdové lietadlá a každú prekážku berie ako výzvu. Po dlhom hľadaní očnej kliniky si nechala v NeoVízii odstrániť dioptrie femtolaserom a prvý krát si bude užívať leto v absolútnej slobode.“
„V mladosti človek toľko nad vecami nefilozofuje. Pokiaľ sa mu naskytne neobyčajná príležitosť, chopí sa jej. Postupne si na výzvy a vážne rozhodnutia zvykne natoľko, že sa mu nezdajú vôbec ťažké. Začne ich vnímať ako prirodzenú súčasť svojho života.“
„V rodine som jediná, ktorú mínus štyri a trištvrte dioptrie obmedzovali v živote. Mama ma spočiatku odhovárala od laserového zákroku, no zároveň som poznala ľudí, ktorí ju podstúpili v rôznych kútoch sveta a boli nadmieru spokojní. Sama som zvažovala, že si nechám dioptrie odstrániť laserom v Paríži či v Bruseli na klinikách, ktoré mi odporučili kamaráti z Francúzska a z Belgicka. Neovíziu som však poznala ako kliniku, ktorá na Slovensko prináša inovácie. Odporučila mi ju aj moja mama, jej kolegyne tu podstúpili operácie ešte na jar,“ prezrádza Daniela, ktorá v stredu 9. júla 2014 podstúpila laserovú operáciu NeoLASIK HD s femtosekundovým laserom.
Šošovky a prašné prostredie v Afrike
„Som človek, ktorý keď zváži všetky riziká a výhody nad nimi jednoznačne prevážia, rozhodujem sa bleskovo. Laserové odstránenie dioptrií nebolo navyše vzbrklé riešenie. Zvažovala som ho roky, čakala som iba na vhodný čas, metódu a kliniku.“
Niekoľko rokov nosila iba kontaktné šošovky. „Boli však veľmi nevýhodné, najmä, keď som bola unavená. Špeciálne ráno sa mi ťažko dávali do očí. Často robievam štrnásť hodín denne a večer ma z nich vždy všetko rezalo. Navyše, pracujem buď za počítačom alebo vo veľmi prašnom prostredí. Napríklad na misii v africkom Čade som si ich neraz kvôli vysokej prašnosti musela dávať dole a aspoň ďalší deň nenasadiť.“
Potápa a pilotuje lietadlá
Daniela je výnimočne športový typ a práve pri fyzických aktivitách ju dioptrické okuliare obmedzovali v slobode. Zabehla maratóny vo Viedni a v New Yorku. Pilotuje malé prúdové lietadlá, je inštruktorkou potápania.
„Pri potápaní som si musela dať vyrobiť špeciálnu potápačskú masku s dioptriami. Ak by sa s ňou niečo stalo, ste absolútne nahratí. Môžete sa síce potápať aj so šošovkami, ale ja som aj inštruktorka potápania. Pri niektorých cvičeniach si musím dať masku dole a to by sa so šošovkami nedalo. Keby sa niečo stalo môjmu žiakovi, musela by som mu požičať svoju masku. A to by s dioptrickým sklom možné nebolo, nevidel by s ňou.“
Dioptrie jej prekážali aj pri behu a na maratónoch. „Najkomplikovanejšie som ich však riešila pri pilotovaní malých lietadiel. Šošovky sa na prvý pohľad zdajú praktickejšie, no vo vzduchu býva veľmi teplo a počas dlhých letov ma z nich neskutočne bolievali oči. V malých lietadlách neexistuje autopilot, neviete sa v nich uvoľniť. S okuliarmi je to veľmi zložité, stále sa musíte pozerať vyššie a nižšie. Nikdy v nich nemáte úplne dokonalý zrak,“ prezrádza Daniela, ktorá pracuje pod hlavičkou Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Pôvodne začínala ako študentka pre mimovládnu organizáciu v Angole, kde sa venovala náboru mladých študentov pedagogiky. „Bolo to v čase vojny. Možno aj vďaka tejto skúsenosti sa mi posunuli limity vnímania nebezpečia a bezpečia. Mimo hlavného mesta Luanda sa nikam nedalo ísť. Okolie bolo zamínované a v meste, ktoré bolo vybudované pre 800 000 ľudí sa zrazu tlačili dva milióny. Angola mi nastavila hranice, do akých situácií som ochotná ísť. V tom čase som dostala maláriu a uvedomila som si to až vtedy, kedy od nás odišla vojenská eskorta a ja som sa tri dni nebola schopná dostať k liekom. Našťastie som prežila a odvtedy viem, aké dôležité je mať všetko, čo potrebujete, vždy pri sebe. Sú situácie, kedy sa budete musieť spoľahnúť iba na seba a svoje sily, preto je dobré na nich vytrvale pracovať.“
Deň operácie si dokonale užila
„Počas zákroku som bola veľmi pokojná. Skutočne som necítila žiadnu bolesť. Iba som si vychutnávala farebné svetielka. Moja lekárka a chirurgička Miriam Záhorcová aj celý jej tím bola neuveriteľne príjemný. Takmer som mala problém prestať sa s nimi počas zákroku rozprávať. Musela som byť však ticho a veľmi sa nehýbať,“ smeje sa Daniela.
„Popoludní som si pospala, hrala som sa so synovcom, popoludní som išla na jedno kozmetické ošetrenie tela a večer na shopping. Samozrejme som si dávala pozor, ale celý deň po zákroku som si doslova užila.
Čo si najviac vychutnala v nasledujúce ráno po zákroku? „Bolo úžasné, že som konečne nemusela hľadať okuliare. Hneď som videla všetky detaily cez okno. Bolo to tak neuveriteľne príjemné otvoriť oči a cítiť sa prirodzene. Cítiť, že takto to má byť. Navyše, konečne som ráno prvý raz v živote dokonale videla môjho malého trojročného synovca.“
Teší sa na pochvaly na moje oči
Na čo sa najviac teší s novými očami? „Na to, že môj život nadobúda úplne nové pohodlie. A navyše, moje ostrozraké oči sú veľmi výhodné. Konečne si na cesty nebudem musieť brať dvoje náhradných okuliarov. Na to som musela myslieť vždy, lebo som si nikdy nebola istá, kde bude v danej krajine náhradná optika. Momentálne pracujem v Libanone, kde táto komplikácia nehrozí, dostať tu naozaj všetko. Keď som však žila v Čade a v Lýbii, chvíľku by mi to trvalo. Konečne budem môcť vykonávať všetky športy. Ak si zabudnem svoje dioptrické okuliare, budem si ich môcť od kohokoľvek požičať. Aj dnes, takmer týždeň po zákroku si dokonale neuvedomujem všetky malé zázraky, ktoré mi nový zrak do života priniesol. Objavujem ich postupne. Opäť budem znovu objavovať, aké je to viesť normálny život bez okuliarov. A ľudia vôkol mňa si konečne uvedomia, že mám modré oči, ktoré som doteraz skrývala za rámami.“
Egypt, Čad, Líbya
Počas štúdia na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti absolvovala stáž v Egypte, kde sa venovala právnemu poradenstvu pre utečencov v nadácii Amera, ktorú založila známa aktivistka a profesorka venujúca sa utečencom, Barbaba Harrell.
V čase sudánskeho konfliktu sa presunula na tri a pol roka do susedného Čadu, kam začali prichádzať státisíce utečencov z Darfúru. „Starali sme sa o dvanásť táborov so štvrť miliónov Sudánčanov bez domova pozdĺž východnej hranice.“
V deň, keď na letisku v Čade vyprevádzala do Kanady skupinku desiatich utečencov, bol na letisku aj americký herec George Clooney. „Moji kolegovia sa fotili s Cloonenym, ktorý prišiel podporiť miestne charitatívne projekty. Ja som pomáhala na palubu lietadla deväťdesiatročnej starenke, ktorú v Kanade čakal úplne nový život. V tom momente som cítila, že moje miesto je pri nej a všetkých ostatných, ktorí potrebujú našu pomoc.“
Po Čade nasledoval Senegal, kde dostala na starosť presídľovanie utečencov do Kanady, Austrálie, USA. Neskôr misia v Lýbii. „Bolo to opäť v čase konfliktu s jediným ´oslobodeným´ mestom Bengazí. Zvyšok krajiny vrátane hlavného mesta Tripolis spadal pod Kadáfího nadvládu.“
Od roku 2013 je jej prechodným domovom Libanon. „Milujem výzvy. Vďaka nim sa ocitám v situáciách, v akých som predtým nikdy nebola. Vždy máme samozrejme na výber. Môžem povedať, že to nezvládnem alebo hľadať cestu, ako sa to dá.“
